Stane sa nám, že nám takmer každý pri nejakej príležitosti ku gratulácii zablahoželá veľa šťastia...Prijímame to s úsmevom, radosťou a poďakovaním. A možno raz príde ten čas, keď sa zahĺbime v myšlienkach do tejto čarovnej žičlivosti, tak ako ja dnes ráno...
Zo spánku ma zobúdza bolesť chrbtice...Tak, ako už nejedno ráno za tých mnoho rokov, kedy ma začala bolieť prvýkrát...Uvažujem, na ktorú stranu sa obrátiť, aby som si uľavila v bolesti...Je sobota ráno, prvý voľný deň po celom týždni, kedy doháňam spánkový deficit skorého vstávania...Na perách mi zaznieva prvá ďakovná modlitba tohoto nového dňa, kedy vzdávam Pánovi chvály za to, že sme sa ráčili z Jeho milosti dožiť v zdraví ja i celá moja rodinka ďalší nový, krásny deň...Viem, je to stále poležiačky, ale moja chrbtica sa ešte nestihla rozhýbať, aby nebolela...
Z vedľajšej izby zaznieva chichot a vrava najmladších synov, ktorých tiež už prebudili lúče ešte stále zubatého slniečka. V tom sa rozletia dvere na našej manželskej spálni a chlapci sa s výskotom hodia do postele, aby sa ku nám, svojim rodičom pritúlili a dali nám patrične dostatočne na vedomie, že už nespia a sú hore. Keď si uvedomia, že sú už veľkí na láskanie - veď už sú "chlapi", vyskočia z postele a ťahajú ma každý za jednu ruku - čo mi pripomína krásne obdobie, kedy som ich nosila pod srdcom, každého jednotlivo, ako mi pomáhali vstávať z kresla, alebo z postele ich starší súrodenci, lebo zakaždým som mala bruško také veľké, že som si myslela, že čakám dvojičky, - no a vravia: "Poď, mami, vstávaj, my sme hladní!" "Hladní?, veď vám isto zo včerajška ostali ešte palacinky", a myslím to vážne, veď som ich narobila dostatočne veľa, z troch litrov mlieka..."Palacinky! Hurá, budem pri nich prvý!"..."Nie, ja, ja to budem", povie druhý a vzápätí mi obidvaja pustia ruky, a ja padám do postele, lebo ešte som nestála na rovných nohách. Po schodoch počuť dupot, ako po stáde divokých koní, zdá sa mi, že sa od nich otriasa celý dom...))
Máme šťastie, lebo nastalo ticho, zrejme pri konzumovaní ich obľúbeného jedla...S manželom sa na seba pozrieme a usmejeme sa. Tiež sa už prebral, hoci nad ránom som ho počula, ako už pokladá do kotla na kúrenie, aby sme v tejto tuhej zime nezamrzli...Rozhodujeme sa, ktorý vstane prvý a pripraví kávu aj pre druhého...Uvedomujeme si to veľké šťastie, že ešte stále máme pre koho žiť. Aj keď nám staršie deti už pomaly vylietavajú z rodičovského hniezda, ešte stále náš dom neosirel...Aj keď stále riešime s nimi domáce úlohy, rôzne huncútstva, ale už pomaličky zberáme ovocie nášho snaženia...Vyrástli sme už z nočného ponocovania, kedy deti bolo treba neustále nosiť na rukách, keď ich trápili horúčky a prerezávanie prvých zúbkov a z rôznych detských chorôb, ktorých pri piatich deťoch bolo neúrekom...Už sú to oni, o ktorých sa môžeme my oprieť...Vieme, že keď sme unavení z práce, alebo nás postihne nemoc, že nám podajú pomocnú ruku...
V myšlienkach ďakujem ešte raz Pánovi, že nám ich toľko požehnal a že nám dal sily, aby sme ich s láskou prijali a vychovali. Že nás každým dňom požehnáva a obdarúva nás svojimi prehojnými darmi a milosťami...Povzbudzujem všetkých rodičov, aby sa nebáli prijímať viac detí, lebo veľa detí v rodine znamená veľa lásky. A mať veľa lásky, je mať to najväčšie šťastie na svete...