Osamelosť víťazov... http://www.youtube.com/watch?v=YAsfp5ZlgDk&feature=related

Moja Lucinka včera úspešne doštátnicovala. Po gratulácii padli aj slzičky šťastia a konečné uvoľnenie v sladkom oddychu...
Prežívali sme spoločnú prítomnosť, ktorú ani jedna z nás neberie ako samozrejmú, ale ako vzácnosť, lebo sa máme veľmi rady.
"Lucinka, a všetci ste urobili?", pýtam sa.
"Všetci, chvála Bohu!"
"Teším sa s vami!"
"Aj ja, maminka. Vidíš, ja úspech doprajem všetkým....", a odmlčala sa...
"Ako to, iní ti nedoprajú?"
"Nemám ten pocit. Vieš, oni "ma nemusia"...
"Ako to vieš?"
"To vycítiš, Keď niekde prídeš, zrazu všetci stíchnu..."
"Ale prečo? Niečo si im urobila?"
"Hmmmm, mojou jedinou chybou je, že som vždy, na každú skúšku maximálne pripravená a dostávam "Áčka"...
Pochopila som, nemusela ďalej rozprávať.
Objala som ju a povedala: "Ľudská závisť? Závidia ti tú drinu, čo na sebe makáš?"
Slza sa jej skotúľala po tvári.
"Vieš, maminka, nikdy som nikomu neublížila, a predsa sa stretávam s veľkou neprajnosťou. Nechcela som ti to ani povedať, ale akosi to vypätie psychické už zo mňa vyšlo..."
"Lucinka moja, netráp sa preto. Buď ku nim vždy milá, ústretová, pripravená vždy každému pomôcť. Ľudské srdcia zmeníš iba láskou..."
"Viem, maminka... Už nad tým tak nerozmýšľam, ale srdce ma stále bolí...Na neprajnosť, nežičlivosť a závisť sa zvyknúť nedá...
Hlavu si oprela o moje plece a v tichu sme premýšľali. Poznám toto moje dievčatko dokonale. Nemusí mi nič viac povedať, lebo každé slovo je tu zbytočné. Viem, je maximalistka a mimoriadne zodpovedná. Chce byť učiteľkou. Miluje deti a chce im odovzdávať vedomosti a lásku. Toto povolanie cíti ako poslanie. Už od Základnej školy ide priamo za svojím snom. Schválne nehovorím cieľom, lebo tým je nebo...
Každú skúšku mala tvrdo vydretú. Nič nenechávala na náhodu. Každou otázkou sa musela prelúskať a pochopiť ju. Všetko dôležité si vyznačovala zvýrazňovačom, aby jej to hneď udrelo do očí. Všetko vždy pekne zoradené podľa predmetu, podľa témy, vo fascikloch...Dni prežité pred štátnicami prebdené nad knihami až do skorého rána...ale i strávené na kolenách, s prosbou o pomoc Ducha Svätého...Tisíc strán poctivo naštudovaných...Tvrdá príprava a pocit zodpovednosti ...
Prečo závisť kvitne v ľudských srdciach? Prečo ju tak dobre živíme? Prečo nevidíme drinu, iba úspech?
Vytrhla ma zo spomienok...
"Ale vieš čo? Ten pocit, keď si pôjdem po červený diplom, si naozaj vychutnám!"
Zasmiali sme sa. Chmáry nad smútkom boli zažehnané... Doprajem jej ten pocit víťaza. Len o jedno prosím v tejto chvíli Pána: aby bola vždy taká pokorná ako doteraz...