Ježiš je v Korozaine v synagóge, ktorá sa pomaly zapĺňa. Starší mesta museli naliehať, aby v nej Ježiš túto sobotu vyučoval...
Ako to všetko skončilo?
Dobrí ľudia, medzi mnohými nie dobrými v Korozaine, súhlasia a chvália, kým druhí, sinaví od zlosti, utekajú preč a nechávajú napospas rovnako sinavého predstaveného synagógy...
Ale nepredbiehajme...
Ježiš začína rozprávať podobenstvo:
Počúvajte. Istý hlúpy boháč priniesol remeselníkovi veľký blok materiálu svetlého ako najjemnejší med a požiadal ho, aby ho spracoval a urobil z neho ozdobnú amforu.
"To nie je dobrý materiál na tú prácu", povedal remeselník boháčovi. "Vidíš, je veľmi mäkký, pružný. Ako môžem z neho vykresať a vytvarovať amforu?"
"Ako? Nie je dobrý? To je cenná živica a jeden môj priateľ má z nej malú amforu, v ktorej jeho víno nadobúda vynikajúcu chuť. Zlatom som vyvážil materiál, aby som z neho mal väčšiu amforu, a tak pretromfol svojho priateľa, ktorý sa ňou chvastá. Urob mi ju. A ihneď. Alebo poviem, že si neschopný remeselník."
"Ale amfora tvojho priateľa musí byť zo svetlého alabastru."
"Nie, je z tohto materiálu."
"Bude z jemnej ambry."
"Nie. Je z tohto materiálu."
"Pripusťme, že je z tohto materiálu, ale je súdržný, stvrdnutý dlhým časom a primiešaním iných spevňujúcich prísad. Spýtaj sa ho a príď mi povedať, ako urobili jeho."
"Nie. Predal mi ho on sám a ubezpečil ma, že ho treba takto použiť."
"Tak potom ťa podviedol, aby ťa potrestal za to, že si mu závidel jeho peknú amforu."
"Daj si pozor na reči! Pracuj, lebo ťa potrestám a vezmem ti tvoju dieľňu, ktorá nemá ani takú cenu, koľko som zaplatil za túto vynikajúcu živicu."
Nešťastný remeselník sa pustil do práce. Miesil...Ale hmota sa mu lepila na ruky. Usiloval sa spevniť časť materiálu gitom a práškami...Ale živica stratila svoju zlatú priehľadnosť. Položil ju k zlievačskej peci dúfajúc, že teplom stvrdne, a chytiac sa za hlavu, ju musel odtiahnuť, lebo skvapalnela. Poslal na vysoký Hermon vziať ľad a ponoril živicu doň...Stvrdla, bola pekná. Ale už sa nedala modelovať. "Vytvarujem ju dlátom," povedal. Pri prvom údere dláta sa živica rozbila na kúsky.
Remeselník bol úplne zúfalý, už bol presvedčený, že ten materiál nemôže nijako spracovať, no naposledy sa o čosi pokúsil. Pozbieral kúsky, roztavil ich v horúcej peci, znova ich zmrazil ľadom, ale nie veľmi,a ešte mazľavú hmotu skúsil opracovať dlátom a špachtľou. Tvarovala sa, ach áno! Ale len čo odtiahol dláto a špachtľu, vrátila sa do pôvodného tvaru, ako keby to bolo cesto na chlieb, kysnúc na doske.
Muž sa vzdal. A aby sa vyhol prenasledovaniu boháča a skaze, v noci naložil na voz ženu, deti, zariadenie i pracovné náčinie a uprostred celkom prázdnej dielne nechal svetlú hmotu živice. Na ňu položil lístok - Neopracovateľná - a utiekol za hranice...
Bol som poslaný, aby som spracoval srdcia k Pravde a Spáse. Dostali sa mi do rúk srdcia zo železa, olova, cínu, alabastru, mramoru, striebra, zlata, jaspisu, drahokamov.. Srdcia tvrdé, srdcia divoké, srdcia krehké, srdcia nestále, srdcia zatvrdnuté bolesťami, srdcia cenné, všetky druhy sŕdc. Všetky som ich spracoval. A mnohé som vytvaroval podľa túžby Toho, ktorý ma poslal. Mnohé ma zranili, keď som ich opracovával, iné sa radšej polámali, než aby sa nechali spracovať do konca. Ale vždy v nich zostane spomienka na mňa, i keď možno s nenávisťou.
Vy ste neopracovateľní. Nič na vás neplatí: vrúcnosť lásky, trpezlivosť výučby, chlad výčitiek, námaha dláta. Len čo odtiahnem ruky, ste znova tým, čím ste boli. Mali by ste urobiť iba jediné, aby ste sa zmenili: úplne sa mi odovzdať. Ale to nerobíte. To nikdy neurobíte. Zarmútený Spracovateľ vás ponechá svojmu osudu. Ale keďže je spravodlivý, nezanechá všetkých rovnako. Vo svojom zármutku ešte vie vybrať tých, ktorí si zaslúžia jeho lásku, a tých poteší a požehná.
(Mária Valtorta, Evanjelium, ako mi bolo odhalené, krátený úryvok)